„Nech sa bez strachu opakuje: ,Zhrešili sme‘, ale nech sa udržuje aj živá istota, že ,kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť‘.‟
Celé dejiny ľudstva sú poznačené krviprelievaním a donebavolajúcou nespravodlivosťou. Tragédie dvadsiateho storočia až podnes nezaostávajú za dávnejšími časmi a svätý Ján Pavol II. zhodnotil posledné desaťročia ľudstva ako „sprisahanie proti životu“ (Evangelium vitae 12). Popri neľudských režimoch a svetových vojnách sú to najmä nové formy útokov na najslabších členov spoločnosti. V našej krajine sa toto „sprisahanie“ skonkretizovalo na konci roka 1957, keď v Československu boli legalizované umelé potraty. Odvtedy uplynulo viac ako šesťdesiat rokov.
„A preto, že sa rozsudok nad zlými skutkami nevynáša rýchlo, srdce synov človeka sa plní odvahou páchať zlo“ (Kaz 8, 11). Zlo, ktorému sa nevzoprieme, naberá na sile a ničivosti. Za desaťročia potratovej praxe sa táto tragédia dotkla viac alebo menej každej rodiny. (Odhaduje sa, že od roku 1957 bolo na Slovensku vykonaných takmer 1,5 milióna chirurgických potratov. Ak rodinu chápeme v širšom význame, t. j. ako spoločenstvo vetviace sa v priamej i bočnej línii, tak potom sa umelý potrat iste týka každej rodiny.) Abortus sa udomácnil nielen v legislatíve a medicínskej profesii, ale aj v mentalite spoločnosti. Duchovné škody spôsobené týmito hriechmi proti životu sú nesmierne. Cirkev, ohlasovateľka Krista, ktorý dáva život v plnosti (porov. Jn 10, 10), na jednej strane neúnavne ponúka pramene odpustenia a uzdravenia, na druhej strane musí uznať, že jej členovia nesú podiel viny na tejto genocíde najslabších.
9 cudzích hriechov
- Dávať iným radu na hriech
- Povzbudzovať iných na hriech
- Iným kázať hrešiť
- Súhlasiť s hriechom iných
- Pomáhať pri hriechu iných
- Mlčať pri hriechu iných
- Zastávať hriechy iných
- Netrestať hriechy iných
Do neba volajúce hriechy
- Krv Ábela (Gn4,10)
- Hriech Sodomčanov (Gn 18,20; 19,13)
- Volanie utláčaného ľudu v Egypte (Ex 3,7-10)
- Nárek cudzinca, vdovy a siroty (Ex 22,20-22)
- Nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi (Dt 24,14-15, Jak 5,4)
Verejné odprosenie za naše hriechy proti daru ľudského života
„Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Nestačí, aby Cirkev túto výzvu Ježiša Krista ohlasovala. Členovia Cirkvi majú ako prví túto výzvu aj uskutočňovať: v pokore vyznávať „moja preveľká vina“ (slová z úkonu kajúcnosti v latinskej omšovej liturgii) a s vierou prijímať radostnú zvesť Ježiša o odpustení. Pokánie má zodpovedať veľkosti a povahe hriechov. Zločiny páchané na nenarodených deťoch:
- volajú do neba,
- vždy majú viacerých spolupáchateľov i viaceré obete,
- pod vplyvom verejnej mienky sú bagatelizované,
- sú legitímne zvolenými autoritami schválené,
- mnohými členmi Cirkvi zostávajú neuznané, nevyznané a neodčinené.
Verejné odprosenie, ktoré zodpovedá závažnosti hriechov proti daru ľudského života sa môže nazývať aj kajúcna tryzna. Slovo tryzna je odvodené od slova trýzeň – vnútorná bolesť duše. Prídavné meno kajúcna znamená, že ide o bolesť spojenú s úprimnou a hlbokou ľútosťou pred Bohom za preliatu krv nevinných nenarodených detí. Kajúcnou tryznou chceme vyjadriť, že bolesť Božieho srdca je aj našou bolesťou. Teda nie je to spomienková udalosť. Je to verejné a spoločné odprosenie ľudí dobrej vôle, ktorí uznávajú vlastnú zodpovednosť a prijímajú na seba zodpovednosť za hriechy, ktoré spáchali ich otcovia. Problematiku odprosenia rozvinula Medzinárodná teologická komisia pred slávením Veľkého jubilea 2000 v dokumente Pamäť a zmierenie: Cirkev a zlyhania minulosti.
Kajúcna tryzna má charakter odprosenia a zmierenia. Je výpoveďou, ktorú adresujeme našim blížnym a zároveň Bohu – Stvoriteľovi. Okrem toho je to akt zástupnej modlitby, a to v dvojakom zmysle:
- autority sa modlia v mene spoločenstva,
- súčasníci odprosujú aj za hriechy minulých generácií.
Prax zástupnej modlitby nachádzame u mnohých postáv Biblie: u Abraháma, Mojžiša, Dávida, Samuela, Ezechiáša, Eliáša, Jeremiáša, Ezechiela, Daniela a iných, no nadovšetko u samotného Krista. „Skrze (zástupníctvo a autoritu) Krista, s Kristom a v Kristovi“ (slová z tzv. doxológie v latinskej omšovej liturgii) máme všetci prístup k Otcovi.
Cieľom kajúcnej tryzny je uznať veľkosť naších vín („Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“; Dan 3, 29), dokončiť pokánie („Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj“; Iz 58, 7) a získať pokoj, radosť a požehnanie, ktoré udeľuje Boh („Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou. Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti odpovie: ‚Tu som.‘... Tvoj národ znova postaví dávne rumoviská“; Iz 58, 8-9.12).
„Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne!‟
Dobrá príprava
Kľúčovou časťou kajúcnej tryzny je to, čo jej predchádza – mesiace prípravy. Počas nich bude Pán formovať postoj srdca všetkých zúčastnených tak, aby akt kajúcnej tryzny bol čo najautentickejší.
Prípravné stretnutia
Obsahom týchto stretnutí má byť čítanie tematických kapitol, modlitba, plánovanie krokov smerujúcich k realizácii kajúcnej tryzny.
Obrad
Kajúcna tryzna za nenarodené deti má charakter spoločného a verejného odprosenia. Obrad sa má niesť v duchu dôstojnosti, pokory, jednoduchosti.