Menu Zavrieť
Vitajte na stránke, ktorá vysvetľuje, 
že kultúra života sa môže rozvíjať 
len cez autentické obrátenie jednotlivcov a komunít.
   Všetci sme spoluzodpovední za stav našej spoločnosti. 
Pochod za život musí kráčať cestou pokánia.

"Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne!"

NAŠE HRIECHY PROTI DARU ŽIVOTA

Celé dejiny ľudstva sú poznačené krviprelievaním a donebavolajúcou nespravodlivosťou. Tragédie dvadsiateho storočia až podnes nezaostávajú za dávnejšími časmi a svätý Ján Pavol II. zhodnotil posledné desaťročia ľudstva ako „sprisahanie proti životu“ (Evangelium vitae 12). Popri neľudských režimoch a svetových vojnách sú to najmä nové formy útokov na najslabších členov spoločnosti. V našej krajine sa toto „sprisahanie“ skonkretizovalo na konci roka 1957, keď v Československu boli legalizované umelé potraty. Odvtedy uplynulo viac ako šesťdesiat rokov.

A preto, že sa rozsudok nad zlými skutkami nevynáša rýchlo, srdce synov človeka sa plní odvahou páchať zlo“ (Kaz 8, 11). Zlo, ktorému sa nevzoprieme, naberá na sile a ničivosti. Za desaťročia potratovej praxe sa táto tragédia dotkla viac alebo menej každej rodiny (Odhaduje sa, že od roku 1957 bolo na Slovensku vykonaných takmer 1,5 milióna chirurgických potratov. Ak rodinu chápeme v širšom význame, t. j. ako spoločenstvo vetviace sa v priamej i bočnej línii, tak  potom sa umelý potrat iste týka každej rodiny.) Viac

Abortus sa udomácnil nielen v legislatíve a medicínskej profesii, ale aj v mentalite spoločnosti. Duchovné škody spôsobené týmito hriechmi proti životu sú nesmierne. Cirkev, ohlasovateľka Krista, ktorý dáva život v plnosti (porov. Jn 10, 10), na jednej strane neúnavne ponúka pramene odpustenia a uzdravenia, na druhej strane musí uznať, že jej členovia nesú podiel viny na tejto genocíde najslabších. 

9 cudzích hriechov

  • Dávať iným radu na hriech
  • Povzbudzovať iných na hriech
  • Iným kázať hrešiť
  • Súhlasiť s hriechom iných
  • Pomáhať pri hriechu iných
  • Mlčať pri hriechu iných
  • Zastávať hriechy iných
  • Netrestať hriechy iných
  • Chváliť hriechy iných

Donebavolajúce hriechy

„Katechetická tradícia pripomína tiež, že jestvujú do neba volajúce hriechy. Do neba volá: krv Ábela (porov. Gn 4,10), hriech Sodomčanov (porov. Gn 18,20; 19,13), volanie utláčaného ľudu v Egypte (porov. Ex 3,7-10), nárek cudzinca, vdovy a siroty (porov. Ex 22,20-22), nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi (porov. Dt 24,14-15, Jak 5,4).“

KKC 1867

„Kajajte sa a verte evanjeliu.“

POKÁNIE - CESTA SPRAVODLIVOSTI, ÚCTY A OBNOVY

„Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Nestačí, aby Cirkev túto výzvu Ježiša Krista ohlasovala. Členovia Cirkvi majú ako prví túto výzvu aj uskutočňovať: v pokore vyznávať „moja preveľká vina“ (slová z úkonu kajúcnosti v latinskej omšovej liturgii.) a s vierou prjímať radostnú zvesť Ježiša o odpustení. Pokánie má zodpovedať veľkosti a povahe hriechov. Zločiny páchané na nenarodených deťoch:

  • volajú do neba,
  • vždy majú viacerých spolupáchateľov i viaceré obete,
  • pod vplyvom verejnej mienky sú bagatelizované,
  • sú legitímne zvolenými autoritami schválené,
  • mnohými členmi Cirkvi zostávajú neuznané, nevyznané a neodčinené.

Verejné odprosenie, ktoré zodpovedá závažnosti hriechov proti daru ľudského života sa môže nazývať aj kajúcna tryzna. Slovo tryzna je odvodené od slova trýzeň – vnútorná bolesť duše. Prídavné meno kajúcna znamená, že ide o bolesť spojenú s úprimnou a hlbokou ľútosťou pred Bohom za preliatu krv nevinných nenarodených detí. Kajúcnou tryznou chceme vyjadriť, že bolesť Božieho srdca je aj našou bolesťou. Teda nie je to spomienková udalosť. Je to verejné a spoločné odprosenie ľudí dobrej vôle, ktorí uznávajú vlastnú zodpovednosť a prijímajú na seba zodpovednosť za hriechy, ktoré spáchali ich otcovia.  Problematiku odprosenia rozvinula Medzinárodná teologická komisia pred slávením Veľkého jubilea 2000 v dokumente Pamäť a zmierenie: Cirkev a zlyhania minulosti.

Kajúcna tryzna má charakter odprosenia a zmierenia. Je výpoveďou, ktorú adresujeme našim blížnym a zároveň Bohu – Stvoriteľovi. Okrem toho je to akt zástupnej modlitby, a to v dvojakom zmysle:

  • autority sa modlia v mene spoločenstva,
  • súčasníci odprosujú aj za hriechy minulých generácií.

Prax zástupnej modlitby nachádzame u mnohých postáv Biblie: u Abraháma, Mojžiša, Dávida, Samuela, Ezechiáša, Eliáša, Jeremiáša, Ezechiela, Daniela a iných, no nadovšetko u samotného Krista. „Skrze (zástupníctvo a autoritu) Krista, s Kristom a v Kristovi“[1] máme všetci prístup k Otcovi.

 

Cieľom kajúcnej tryzny je uznať veľkosť naších vín („Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“; Dan 3, 29), dokončiť pokánie (Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj“; Iz 58, 7) a získať pokoj, radosť a požehnanie, ktoré udeľuje Boh (Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou. Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti odpovie: ‚Tu som.‘… Tvoj národ znova postaví dávne rumoviská“; Iz 58, 8-9.12).

"Ak sa neobrátite a nebudete ako deti,..."

DOBRÁ PRÍPRAVA

Kľúčovou časťou kajúcnej tryzny je to, čo jej predchádza – mesiace prípravy. Počas prípravy bude Pán formovať postoj srdca všetkých zúčastnených tak, aby akt samotnej kajúcnej tryzny bol čo najautentickejší. Je to čas inšpirácií a otvárania sa pre nové podnety, lebo Duch „veje kam chce“ (Jn 3, 8).
Príprava kajúcnej tryzny bude spojená s mnohými prekážkami. Nenechajme sa zastrašiť ani odradiť. Pamätajme, že „náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach“ (Ef 6, 12).

thomas-drouault-793767-unsplash

1. Prvotný kontakt

V brožúrke sú uvedené rôzne zložky miestnej komunity. Treba ich osloviť a pozvať na pravidelné stretnutia na prípravu kajúcnej tryzny. Osoží, ak ich pri oslovení odkážete tiež na túto stránku. Môže sa stať, že tento projekt bude mať vo vašej komunite viacerých „hýbateľov“, ktorí budú iniciovať pravidelné prípravné stretnutia (nevediac o sebe navzájom). Treba sa z toho tešiť a v pokoji sa zjednocovať. „V pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 3).  

campaign-creators-1166994-unsplash

2. Pravidelné stretnutia

Mali by sa konať aspoň raz mesačne. Čím rôznorodejšie spoločenstvá sú zastúpené na týchto stretnutiach, tým je žiaducejšie, aby sa konali na neutrálnej pôde. Obsahom týchto stretnutí má byť:

  • Čítanie tematických kapitol z tejto príručky a spoločné zdieľanie na základe otázok pod textom.
  • modlitba odprosujúca a zástupná za naše minulé previnenia a pod. Treba s citom a úctou rešpektovať všetkch prítomných a tomu prispôsobiť modlitbové formy. Treba rešpektovať slobodu každého a vyhýbať sa modlitovému formalizmu.
  • Plánovanie krokov smerujúcich k realizácii kajúcnej tryzny (pozri body 3 – 7). 

Celé prípravné obdobie možno posilniť pôstom, napr.40-dňová reťaz, počas ktorej sa každý deň zapojí do pôstu iná osoba.

miguel-henriques-1217377-unsplash

3. Osvetové podujatia

Ich cieľom je scitlivovanie miestnej komunity. Je lepšie, ak sú na neutrálnej pôde. Môžu to byť prednášky (napr. o dôležitosti modlitby, pokánia, pôstu, odpustenia, o postabortívnom syndróme, o abortoch a pod.), besedy s pro-life a pro-rodinnými aktivistami alebo odborníkmi na bioetiku, morálnu teológiu atď., svedectvá (napr. žena po skúsenosti umelého potratu), filmy alebo dokumenty o problematike potratov (Bella, October baby, Nemý výkrik…)

stil-1220500-unsplash

4. Zhromažďovanie informácií

Aby realizácia kajúcnej tryzny bola čím auten-tickejšia, je osožné, ak v čase prípravy zhromaždíte dôležité dáta o dejinách vašej komunity v súvislosti s problematikou vykonávania potratov – môžu to byť informácie o dejinných udalostiach a osobnostiach, štatistiky, svedectvá pamätníkov a pod. Tak sa dosiahne, že samotná kajúcna tryzna získa konkrétnejší kontext.   

alejandro-escamilla-2-unsplash

5. Príprava obradu kajúcnej tryzny

Predloha obradu sa nachádza TU. Je to len pomôcka, ktorá pomenúva mnohé špecifické úlohy. Počas pravidelných stretnutí spoločne v dialógu hľadajte také usporiadanie obradu, ktoré najviac zodpovedá špecifickosti vašej situácie. Treba dbať hlavne na to, aby aktéri obradu boli vybraní spomedzi ľudí, ktorí sa zúčastňovali na prípravných stretnutiach a autenticky prežívajú ľútosť i túžbu po odprosení a uzdravení.

 Osobitne to platí o moderátoroch a autoritách, ktoré prednášajú odprosenie. Obrad sa má niesť v duchu dôstojnosti, pokory, jednoduchosti. Slová obviňovania, moralizovania iných alebo zľahčovania našich vín sú neprípustné. Celý obrad má byť rozvinutím vyznania: „My sme zhrešili!“

jack-sharp-579583-unsplash

6. Zhmotnenie pokánia

„Ako vynikáte vo všetkom: vo viere, v slove, v poznaní, vo všetkej horlivosti a v láske, ktorú sme vo vás vzbudili, tak vyniknite aj v tomto diele lásky. Nehovorím vám to ako rozkaz, ale horlivosťou iných skúšam pravosť aj vašej lásky“ (2 Kor 8, 7-8). Od slov treba prejsť k činom. To platí aj o pokání.                   
V čase prípravy proste o svetlo poznania, ako vo svojej obci/meste zhmotníte svoje „áno životu“.

 Jednoduchšou formou môže byť zriadenie symbolického hrobu potrateným deťom alebo pamätná tabuľa, či zasadenie symbolického stromu. Vzácnejším „zhmotnením“ pokánia je vytvorenie štruktúr pomoci tehotným ženám v núdzi a viacdetným rodinám alebo podpora a zviditeľnenie už jestvujúcich miestnych štruktúr. Osobitne vzácne sú diela, na ktorých participujú viaceré miestne zložky (cirkvi, samospráva, škola atď.).

ilyass-seddoug-667396-unsplash

7. Mobilizácia obyvateľstva

Je zrejmé, že do kajúcnej tryzny sa nezapoja všetci. No môžu o nej vedieť takmer všetci. Tvorivo treba využiť klasické i moderné informačné kanály. Informácie môžu byť dávkované vo viacerých fázach. Podať informáciu, pozvať k účasti – to je malá služba z našej strany, ale môže priniesť veľké (hoci niekedy neviditeľné) ovocie na strane adresátov.

nick-morrison-325805-unsplash

8. Dokumentácia podujatia

Táto úloha sa týka samotnej kajúcnej tryzny, ale treba na ňu myslieť už vopred. Foto-, audio- a videodokumentácia môže poslúžiť miestnej komunite ako spomienka a archívny materiál. Zároveň môže poslúžiť ako inšpirácia pre ďalšie mestá a obce, ktoré zatiaľ kajúcnu tryznu neuskutočnili. Budeme vám vďační, ak nás vopred informujete o realizácii tryzny vo vašom meste/obci (pokanie@pochodzazivot.sk).

Témy k prípravným stretnutiam

Vo svetle rozumu

Ľudský život sa začína počatím, po splynutí jadier mužskej a ženskej pohlavnej bunky. Tak vzniká samostatný a jedinečný organizmus, riadený vnútorným plánom zapísaným v génoch. V tomto genetickom zápise sú ukryté mnohé danosti nového jedinca – pohlavie, krvná skupina, farba očí a vlasov, povaha atď. Nový jedinec, splodený dvomi ľuďmi, môže byť len človekom a od momentu svojho vzniku je osobou. Jeho ľudská prirodzenosť je základom jeho dôstojnosti a práv (bez ohľadu na jeho veľkosť, hmotnosť, vzhľad, sebauvedomenie, cítenie bolesti atď.). Ak by sa naša dôstojnosť opierala len o náš vzhľad a schopnosti, veľmi ľahko by sme o ňu mohli prísť (napr. havária nám „neľudsky“ zmení vzhľad, v spánku nemáme sebauvedomenie a pod.).

Človek je človekom od počatia po prirodzenú smrť. Tento fakt má ďalekosiahle dôsledky. Je to morálny princíp, ktorý diktuje, ako sa máme k človeku (či už k sebe, alebo k inému) správať. Hlboko si to uvedomoval aj Hippokrates z Kósu (460 – 380 pred Kr.). V jeho lekárskej prísahe preto nájdeme slová: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia…“

 

Vo svetle kresťanskej viery

Kresťanská teológia sa vyjadruje inak, ale hovorí to isté: „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ (porov. Gn 1, 27). „Telo človeka má účasť na dôstojnosti Božieho obrazu“ (KKC 364). Stvorenie človeka je veľkolepým Božím dielom: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1, 5). „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne“ (Ž 139, 15).

Boh dvíha svoj hlas, keď vidí, ako sa človek pre človeka stal hrozbou: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (Gn 4, 10). „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (Ex 23, 7). Napriek tomu, že človek odmietol Božie požiadavky a nezastavil sa ani pred krviprelievaním, v Božích očiach neprestal byť vzácny. Boh vzal na seba ľudské telo a ponúka obetu vlastného života na záchranu hriešnikov. Na Kristovom kríži sa zjavuje veľkosť hriechu sveta (vražda Spravodlivého) i veľkosť daru (sebaobetovanie Boha). Keď Cirkev ohlasuje záchranu každého človeka v Kristovom kríži, dôsledne apeluje na uznanie nesmiernej hodnoty každého človeka. Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska, a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život…    keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13, 1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby“ (EV 25).

 

Od počatia

Túto božskú dôstojnosť človeka treba pripísať už nenarodeným deťom, a to od momentu počatia: „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život“ (KKC 2270).

„Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť“ (KKC 2275).

Rozum a kresťanská viera sú zajedno. Nielenže si neodporujú, ale navzájom sa dopĺňajú. Rukolapne to vysvetľuje stanovisko Ekvádorskej federácie gynekológov a pôrodníkov: „Veda nás učí, že ľudský život sa začína v momente počatia. Ak aj náboženstvo považuje tento fakt za pravdivý, neznamená to ešte, že tým prestane byť striktne vedeckou pravdou a zmení sa na náboženský názor. Ten, kto popiera, že ľudský život sa začína počatím, nie je v spore s náboženstvom, ale s vedou. Ak niekto popiera túto istotu biológie, neznamená to, že má nedostatočnú vieru, ale skôr že mu chýbajú najzákladnejšie vedomosti o ľudskej genetike, teda čosi, čo je známe i obyčajným ľuďom.“[1]

* * *

  1. Prečo veľa ľudí odmieta uznať nenarodeným deťom právo na život?
  2. Dokážem spolu so žalmistom žasnúť nad zázrakom života?
  3. Stojím na strane ochrany života od počatia hrdo, alebo skôr neisto?

Svetová vojna proti najslabším

Umelý potrat je najčastejšou príčinou úmrtia. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) každý deň vo svete takto zomrie okolo 125 000 nenarodených detí, ročne je to až 50 miliónov umelých potratov. Podľa štatistiky z roku 2017 na Slovensku podstúpilo umelý potrat 7496 žien.

Často počujeme upokojujúce hlasy, že počet umelých potratov klesá. Treba si však uvedomiť, že štatistiky ani zďaleka neodrážajú realitu. Zo svedectiev zdravotníkov vieme, že lekársky úkon potratu sa môže bez ťažkostí štatisticky vykázať ako iný gynekologický výkon či ako čistenie maternice po spontánnom potrate. Okrem toho treba brať do úvahy nevyčísliteľný počet umelých potratov vplyvom hormonálnej antikoncepcie (pôsobí abortívne tým, že ovplyvňuje pohyblivosť vajcovodov a oslabuje výstelku maternice a tak bráni zahniezdeniu embrya) a núdzovej antikoncepcie (tzv. tabletka po; na Slovensku sa ročne predá niekoľko desiatok tisíc balení.). V centrách umelého oplodnenia sa „vyprodukujú“ a neskôr zničia desaťtisíce ľudských embryí.

 

Morálna závažnosť

Umelý potrat sa zvykne nazývať aj „interrupcia“ alebo „umelé prerušenie tehotenstva“. Latinský názov je abortus. Všetky tieto výrazy sú značne nejasné, zahmlievajúce podstatu úkonu. Zamlčujú základnú pravdu, že je to úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti, vražda nenarodeného dieťaťa. Závažnosť tohto skutku je výnimočná z viacerých dôvodov (porov. aj Evangelium vitae 11):

Svojou brutalitou – vykonáva sa doslova vysatím a zomletím zaživa, v iných prípadoch roztrhaním alebo otrávením chemikáliou alebo odsatím mozgu tesne pred dokončením pôrodu.

– Je to zabitie člena rodiny s priamou spoluúčasťou najbližších – dieťa vydávajú na zabitie vlastní rodičia; poväčšine ešte za to zaplatia. Samotná poprava sa vykonáva v maternici, teda na mieste, ktoré nesie vznešený prívlastok „najbezpečnejšie miesto na planéte“. 

– Je namierený proti krehkému dieťaťu. Na rozdiel od nás je úplne nevinné. V porovnaní s ostanými ľuďmi je najslabšie. Je celkom bezbranné – nevie sa brániť ani rukami, ani plačom. Zostáva mu len tzv. nemý výkrik.

Dieťa nie je jedinou obeťou umelých potratov. Druhou obeťou je najmä matka. Umelý potrat je popretím materstva, ktoré je vpísané do ženského tela i duše. Tento skutok je skutočnou traumou pre ženské telo i psychiku a nesie so sebou vážne následky. Ide o tzv. popotratový syndróm, ktorý sa prejavuje mnohorako a v rôznej intenzite (depresie, úzkosti, vzťahové problémy, sebaobviňovanie, sebanenávisť, poruchy spánku, samovraždy a iné.). Podrobne sa tomu venuje odborníčka Theresa Burkeová v knihe Zakázaný žiaľ.

 Znecitlivená spoločnosť

Tragédia umelých potratov je vlastne dvojaká:

  • že sa vykonávajú;
  • že sme si na to zvykli a v spoločnosti sa vytratilo odhodlanie zmeniť to.

Skutočnosť umelých potratov nevyvoláva v našom vnútri primeranú reakciu, necháva nás chladnými. Vieme si predstaviť, aké vnútorné rozrušenie by sa nás zmocnilo, keby nám oznámili, že nám vykradli byt alebo že nám zmizlo auto z parkoviska a pod. Výraz „umelý potrat“ s nami nelomcuje, hoci označuje omnoho závažnejšiu skutočnosť, ako je napr. krádež.

Preto je dôležité, aby sme sa naučili žasnúť nad vznešenosťou človeka, krásou materstva, darom dieťaťa a zároveň aby sme sa vedeli zhroziť nad krutosťou umelých potratov. Iba silné emócie úžasu a zhrozenia môžu spôsobiť naše prebudenie, t. j. uvedomenie si našej osobnej spoluzodpovednosti.

Úcta k nenarodeným deťom nás zaväzuje, aby sme hovorili jasnou rečou. Úmyselný potrat je vraždou nenarodeného dieťaťa. Druhý vatikánsky koncil neváhal pomenovať tento skutok ako „ohavný zločin“ (GS 51). 

„Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32). Áno, poznanie reality abortu nás vyslobodzuje z osobnej i spoločenskej ľahostajnosti, vedie k zamysleniu, náprave a zmene.

* * *

  1. Čo by sme mali viac zdôrazňovať, keď hovoríme o tragédii umelých potratov?
  2. Prečo sa žena, napriek toľkým rizikám, rozhodne pre umelý potrat?
  3. V akom stave je moja citlivosť, resp. necitlivosť na tragédiu umelých potratov?

Boží apel a naše výhovorky

 „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (Gn 4, 10). Boh berie Kaina na zodpovednosť. Otázku: Čo si to urobil? kladie Boh aj dnešnému človeku, „aby si uvedomil šírku a závažnosť útokov na život“ (EV 10). Krv nevinných, ktorým nespravodlivo ubližujeme, je silným hlasom, ktorý dolieha  až k Bohu.

Na Božiu otázku neraz odpovedáme tak ako Kain – výhovorkou: „Neviem.   Či som ja strážcom svojho brata?“ (Gn 4, 9). Alebo ako znalec zákona, ktorý sa vykrúca otázkou: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29). Ježiš mu nato vyrozprával podobenstvo o pocestnom, ktorý padol do rúk zbojníkov a stal sa testom pre okoloidúceho kňaza, levitu i Samaritána (porov. Lk 10, 30-36). Len Samaritán obstál. Dnes je to hlas tisícov nenarodených detí, ktoré boli potratené v našej krajine a ktoré sú pre nás veľkou skúškou našej civilizovanosti i kresťanskej identity.

 

Taktika mlčania

No výhovorky a odmietanie zodpovednosti majú aj dnes najrôznejšie podoby. Ako sa to deje? Sme pod vplyvom obhajcov potratov, ktorí zdôrazňujú, že umelý potrat je osobnou vecou ženy („je to jej telo“, „ona sa musí rozhodnúť“). Z toho pre nás vyplývajú dva dôsledky: 1. mňa sa to netýka („je to vec ženy“); 2. problém potratov netreba „otvárať“ („aby sme ženám nejatrili rany“). Vzniká tak začarovaný kruh zhadzovania zodpovednosti a mlčania. Mlčíme, lebo sa nás to netýka. Mlčíme, aby sme sa nedotkli. Ak sa aj vyjadrujeme o umelých potratoch, tak sa zdráhame použiť jasné pomenovanie, totiž že ide o vraždu nevinného dieťaťa. Bojíme sa, že také pomenovanie by neúnosne doľahlo na ženy, ktoré umelý potrat podstúpili. A bojíme sa ešte jedného (a preto si nechávame zadné dvierka mlčania, resp. zahmlievania!): ak je umelý potrat naozaj vraždou nevinného dieťaťa, potom nemôžeme zostať chladnokrvne pasívni a prinajmenšom sa nám treba zamýšľať, ako by sme mohli zasiahnuť a pomôcť. A to nie sme ochotní…

 

Sociálny hriech

Je dôležité, aby sme vnímali nesmiernu šírku zodpovednosti a spletitosť súvislostí, lebo len tak pochopíme naliehavosť a komplexnosť odprosenia, ktoré chceme vykonať. Keď sv. Ján Pavol II. uvažuje o príčinách útokov na nenarodené deti, poukazuje na komplexné javy ako napr. „štruktúra hriechu“, „kultúra smrti“ alebo „sprisahanie proti životu“, ktoré zasahujú nielen jednotlivcov a rodiny, ale aj celé národy a štáty (EV 12). Naozaj, ženy síce podstupujú umelý potrat, ale poväčšine sú len málo vinné. Zabúdame pritom na omnoho väčších páchateľov, ktorí si často alibisticky umývajú ruky ako Pilát, vraviac: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ (Jn 14, 24).

Kto všetko je teda spoluzodpovedný? Koho a čoho sa môže týkať odprosenie?

  • Muži (manželia, partneri), ktorí pre svoju ľahostajnosť či sebectvo neboli pre ženu oporou v tehotenstve.
  • Lekári a zdravotníci, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu chrániť a liečiť každého človeka.
  • Politici, ktorí zo zištných dôvodov, zo strachu alebo ľahostajnosti odopreli nenarodeným právnu ochranu.
  • Voliči, ktorí nedbali na programový profil politických kandidátov.
  • Mediálni pracovníci, ktorí vnášali do verejnej mienky hodnoty sebectva, neviazanosti, bezbožnosti, neúcty.
  • Kňazi, ktorí zanedbali hlásanie pravdy o hodnote ľudského života, o zle potratu, antikoncepcie a umelého oplodnenia.
  • Farské komunity, ktoré zostali nevšímavé voči ženám a rodinám v núdzi.
  • Dospelí, ktorí boli deťom na pohoršenie a vystavovali ich neviazanej sexualizácii a pornografii.
  • Príbuzní, kolegovia, známi, ktorí znevažovali alebo vysmievali ženy pre ich tehotenstvo.
  • Členovia Cirkvi za osobnú pasivitu, mlčanie, nevšímavosť alebo neochotu zapojiť sa do diel ochrany života.
  • Členovia Cirkvi za hriechy nevery, rozvodu, potratu… ktoré sú na pohoršenie spoločnosti.
  • Manželia za nedodržanie sľubu daného pri sobáši, že budú prijímať deti ako Boží dar.
  • Rodičia a starí rodičia, ktorí navádzali či nútili svoje deti a vnúčatá k umelému potratu alebo umelému oplodneniu.
  • Majitelia lekární a farmaceuti, ktorí sa podieľali na výdaji prípravkov spôsobujúcich umelý potrat…

Okruh spoluvinníkov je zaiste širší. V týždňoch prípravy pred realizáciou kajúcnej tryzny, keď sa budete spoločne stretať, zdieľať a modliť, Boží Duch vám bude otvárať zrak srdca pre hlbšie poznanie ďalších príčin, vzťahov a následkov, ktoré súvisia s potratovou praxou.

* * *

  1. Aké výhovorky najčastejšie používame zoči-voči nespravodlivosti okolo nás?
  2. Čo to znamená, že keď hovoríme o potratoch, máme spájať pravdu s láskou?
  3. Dokážem pomenovať svoju spoluzodpovednosť za tragédiu umelých potratov?

Cesta pokánia

               Pokánie má tri fázy: uznanie, vyznanie a nárek

Uznanie je prijatie, že konkrétny čin a správanie v minulosti bolo zlé. Vyžaduje si to pokoru srdca a odvahu pomenovať veci tak, ako boli. „Hrešili sme ako naši otcovia, konali sme bezbožne, páchali sme neprávosť…“ (Ž 106, 6).

Vyznanie zahŕňa priznanie hriechu ako urážky Boha a prosbu o odpustenie. V Písme nachádzame príklady mužov, ktorí prednášali modlitbu pokánia. Tak milovali svoj národ, že sa vo svojej modlitbe identifikovali s ich hriechmi. Napr. Daniel a Nehemiáš boli spravodliví ľudia a nespôsobili to, že sa ocitli v babylonskom zajatí, no žali dôsledky rozhodnutí svojich otcov: „Vyznávam hriechy izraelských synov, ktorými sa prehrešili proti tebe. Aj ja, aj dom môjho otca sme hrešili“ (Neh 1, 7; porov. tiež Dan 9).

Nárek zahŕňa žiaľ celej osoby, vnútornú ľútosť, reakciu srdca nad otrasnou realitou hriechu. Náreky sú v skutočnosti jedna z foriem hebrejskej modlitby, ktorá vyplýva z precítenia Božej svätosti: „Oči mám zoslabnuté od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa                   i dojča hynú na uliciach mesta… Zo srdca volaj k Pánovi, sionská dcéra, panna; sťa potok nech ti tečú slzy vo dne i v noci; nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica! Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí“ (Nár 2, 11.18-19).

 

Zástupné pokánie

Ako môžeme robiť pokánie za hriechy, ktoré sme nevykonali? Pápež Ján Pavol II. v liste Incarnationis mysterium, ktorým vyhlásil Veľké jubileum roku 2000, píše:

               „Treba však uznať, že dejiny zaznamenávajú aj nemálo prípadov, ktoré sú určitým protisvedectvom kresťanstva. Pre puto, ktoré nás v tajomnom tele spája jedných s druhými, my všetci, hoci za to nenesieme osobnú zodpovednosť, a ani nechceme nahrádzať súd Boha, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme ťarchu omylov               a previnení tých, ktorí nás predišli. Ale aj my, dietky Cirkvi, sme zhrešili a Kristovej Neveste zabránili, aby zažiarila v plnej svojej kráse. Náš hriech bol prekážkou pôsobenia Ducha Svätého v srdci mnohých ľudí. Naša slabá viera zavinila upadnutie do ľahostajnosti a vzdialila mnohých od opravdivého stretnutia s Kristom. Ako Petrov nástupca žiadam, aby Cirkev, silná svätosťou, ktorú prijíma od svojho Pána, kľakla si v tomto roku pred Bohom a prosila o odpustenie za minulé i prítomné hriechy svojich dietok. Všetci zhrešili a nikto sa nemôže pokladať pred Bohom za spravodlivého (porov. 1 Kr 8, 46). Nech sa bez strachu opakuje: ,Zhrešili sme‘ (Jer 3, 25), ale nech sa udržuje aj živá istota, že ,kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť‘ (Rim 5, 20). Objatie, ktoré Boh rezervuje tomu, kto mu v pokání ide v ústrety, bude spravodlivou odmenou za pokorné uznanie vlastných i cudzích previnení, založené na povedomí hlbokého puta, ktoré spája medzi sebou všetky údy tajomného Kristovho tela“ (IM 11).

Vo vyznávaní hriechov je koncept identifikácie veľmi dôležitý. Aj naša spása sa uskutočnila tak, že Ježiš (nevinný a čistý od hriechu!) sa s nami identifikoval. Napr. Ján Krstiteľ vidí jasnú nevhodnosť krstu Ježiša, ktorý je bez hriechu: „Ja by som sa mal tebe dať pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3, 14). Ale Ježiš odpovedá: „Nechaj to teraz! Patrí sa nám naplniť všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15). Naplnenie tejto identifikácie nastalo na Kalvárii, keď Ježiš naplnil Božiu spravodlivosť. Ide o tzv. „solidaritu v hriechu“. Spomína ju sám Ježiš, keď varuje zákonníkov a farizejov: „Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! … aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie“ (Mt 23, 32.35-36).

 

Súkromné a spoločné pokánie

Naše odprosovanie môže mať charakter súkromnej modlitby alebo oficiálny rozmer. Navzájom sa podporujú. Súkromná iniciatíva sa odohráva v skrytosti a už na tejto úrovni sa možno identifikovať: napr. muž so všetkými mužmi, otcami či lekármi, ktorí si nevážili život; žena za všetky ženy, matky či zdravotné sestry, ktoré neprijali alebo nechránili dieťa; rodičia sa môžu identifikovať so svojimi deťmi alebo deti so svojimi rodičmi, ak niekto z nich podstúpil umelý potrat a pod. Tieto súkromné iniciatívy (osobné modlitby, domáce modlitebné stretnutia) sú niekedy prípravou na oficiálne (verejné) iniciatívy; inokedy je to naopak: verejné odprosenie môže pohnúť človeka k osobnému, súkromnému odprosovaniu. 

Pri oficiálnych iniciatívach hlavnými nositeľmi odprosenia sú autority (či už na základe voľby, stavu, alebo odbornosti a pod.), ktoré reprezentujú danú oblasť či skupinu ľudí. Odprosovanie za ľud a v mene ľudu je súčasťou ich služby, do ktorej boli ustanovení. Napr. kňaz (biskup) ako zástupca Cirkvi a reprezentant všetkých duchovných, primátor (starosta) ako zástupca miestnej komunity a reprezentant verejných činiteľov, lekár ako zástupca zdravotníkov a pod.

Cieľom kajúcnej tryzny je pokánie a následné prijatie odpustenia a dosiahnutie uzdravenia na všetkých úrovniach (mnohé z nich si bežne ani neuvedomujeme). „…(ak) môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu  a ich zem uzdravím“ (2 Krn 7, 14).

* * *

  1. Je mi blízke uznať, vyznať a ľutovať vlastné hriechy? Dokážem to aj pred inými?
  2. Uvedomujem si, resp. vnímam, ako hriechy „presahujú“ jednotlivca?
  3. Spomínam si na situácie, keď som odčiňoval hriech, ktorý som nespáchal?

Alebo naopak, keď sa iní podujali odčiniť môj hriech?

Sme si navzájom bratia a sestry

Ježiš nevyzýva na pokánie len jednotlivcov, ale celé mestá a cirkvi. „Anjelovi cirkvi v Pergame napíš: ‚Toto hovorí ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč:… Mám však niečo proti tebe: máš tam ľudí, čo sa pridŕžajú učenia Bileáma, ktorý učil Baláka zvádzať synov Izraela, aby jedli mäso obetované modlám a aby smilnili. A aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia Nikolaitov. Kajaj sa teda! Ak však nie, čoskoro k tebe prídem a budem bojovať proti nim mečom svojich úst!“ (Zjv 2, 12-16).

               Cirkev ako dobrá matka sa má kajať za iných, aby Ježiš nemusel prísť a konať v tej veci on. Každý list cirkvám v Knihe Zjavenia sa končí slovami: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 17).

Spomeňme si na kňaza Ezdráša, ktorý sa modlí v chráme za hriechy ľudu a pridáva sa k nemu s plačom a vyznaním veľká skupina ľudí: „Môj Bože, pýrim sa a hanbím sa pozdvihnúť svoju tvár k tebe, môj Bože, lebo naše neprávosti nám vyčnievajú ponad hlavu a naše previnenie narástlo až po nebesá“ (Ezd 9, 6). Alebo radikálne kolektívne pokánie Ninivčanov (vrátane nemluvniat a zvierat!): „Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. A takto volal v Ninive: ,Nariadenie kráľa a jeho veľmožov je toto: Ľudia a zvieratá, statok a ovce nech nič neokúsia; nech sa nepasú              a vodu nech nepijú! Ľudia i zvieratá nech sa poobliekajú do vrecovín, nech hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má  v rukách. Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme‘“ (Jon 3, 5-9). Je pozoruhodné, že Sodoma a Gomora boli potrestané ako celok za kolektívnu vinu. A naopak, mestá mohli byť zachránené, ak by sa našlo desať spravodlivých (porov. Gn 18, 20 a 19, 25).

Veľavravne to definuje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. Štruktúry hriechu sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú sociálny hriech“ (KKC 1869).

 

„Neste si vzájomne bremená…“ (Gal 6, 2)

Ak je to tak s narastaním hriechu, potom aj pokánie má – popri podstatnom rozmere vnútorného a osobného obrátenia – svoj vonkajší a spoločenský rozmer. Prax spoločného vyznania sa vyvíjala najmä v časoch nejakého verejného nešťastia, ako napr. vojna, mor alebo hlad. Kňazi sa zhromažďovali v kajúcom rúchu medzi chrámovou predsieňou a oltárom a zvolávali ľud na pokánie, aby precítil a uznal, že každý jednotlivec nesie určitú vinu. Komunita sa spolu stretla, aby vyznala pred Bohom svoj hriech. Tieto spoločné vyznania nie sú v Biblii prikázané, existujú popri iných formách pokánia, ale sú chápané ako vhodný prostriedok spoločného pokánia a pokory pred Bohom.

Ján Pavol II. si uvedomoval komunitárny charakter obnovy: „Nová evanjelizácia čelí tejto výzve. Musí sa angažovať, aby všetci ľudia dokázali obnoviť svoje vedomie, že v Kristovi je možné dobrom zvíťaziť nad zlom… Jubileum môže poskytnúť príležitosť na to, aby jednotlivci i komunity išli týmto smerom, podporujúc autentickú ,metanoiu‘, teda zmenu zmýšľania, čo prispeje k vytvoreniu správnejších a viac ľudských štruktúr v prospech spoločného dobra“. (príhovor počas generálnej audiencie 25. augusta 1999)

 

Dielo mnohých

Úspech kajúcnej tryzny bude rásť nielen podľa miery našej kajúcnosti, ale aj tým, ako dokážeme zapojiť do jej prípravy a realizácie čím viacerých obyvateľov a spoločenstvá miestnej komunity. Máme na mysli predovšetkým:

  • všetky kresťanské cirkvi na území mesta/obce/farnosti/zboru;
  • miestnu židovskú náboženskú obec;
  • predstaviteľov miestnej samosprávy;
  • predstaviteľov zdravotníckych zariadení a zdravotníckych pracovníkov;
  • predstaviteľov všetkých typov škôl;
  • pro-life a pro-rodinné organizácie alebo bunky;
  • rehoľné spoločenstvá a ich tretie rády;
  • modlitbové spoločenstvá (napr. modlitby matiek, modlitby otcov, ružencové spoločenstvá…);
  • mládežnícke skupiny (napr. skauti, eRKo…);
  • cirkevné hnutia (napr. Svetlo-Život, Neokatechumenátne spoločenstvo, Fokoláre, Charizmatická obnova…).

               Samozrejme, k príprave treba pozývať aj všetkých jednolivcov, ktorým táto vec leží na srdci.

V konečnom dôsledku by bolo žiaduce, aby o kajúcnej tryzne boli včas informovaní všetci obyvatelia mesta či obce. Možno na to využiť miestny rozhlas, inzerciu v miestnych novinách, pozvánky do poštových schránok, sociálne siete, webovú stránku obce alebo iné informačné kanály podľa miestnych možností.

* * *

  1. Prečo Boh chce a prijíma zástupné pokánie?
  2. Aké dobrá môžeme očakávať od spoločného pokánia, na ktoré sa pripravujeme?
  3. Na čo musíme dbať, ak chceme zapojiť čím viacerých?

Aktuality

Ahoj svet!

Vitajte vo WordPress. Toto je váš prvý článok. Upravte ho alebo zmažte a začnite písať!

Podpora

glenn-carstens-peters-203007-unsplash

Kontakt

Duchovná sekcia Prípravného tímu Národného pochodu za život 2019
Pracovná skupina

o. Dušan Škurla
o. Ján Kapistrán Lazový, OFM
o. Rastislav Višňovský
Pavol Strežo
Peter Krajniak

Napíšte nám

  • V prípade nejasností,
  • Ak potrebujete pomôcť s prípravou verejného odprosenia,
  • Ak potrebujete viac brožúr pre zapojenie miestnych spoločenstiev,
  • Dajte nám vedieť o konaní verejného odprosenia u vás,
  • Poskytnite nám foto, video a audio materiály z uskutočnených podujatí.