1. téma: Človek je posvätný

Vo svetle rozumu

Ľudský život sa začína počatím, po splynutí jadier mužskej a ženskej pohlavnej bunky. Tak vzniká samostatný a jedinečný organizmus, riadený vnútorným plánom zapísaným v génoch. V tomto genetickom zápise sú ukryté mnohé danosti nového jedinca – pohlavie, krvná skupina, farba očí a vlasov, povaha atď. Nový jedinec, splodený dvomi ľuďmi, môže byť len človekom a od momentu svojho vzniku je osobou. Jeho ľudská prirodzenosť je základom jeho dôstojnosti a práv (bez ohľadu na jeho veľkosť, hmotnosť, vzhľad, sebauvedomenie, cítenie bolesti atď.). Ak by sa naša dôstojnosť opierala len o náš vzhľad a schopnosti, veľmi ľahko by sme o ňu mohli prísť (napr. havária nám „neľudsky“ zmení vzhľad, v spánku nemáme sebauvedomenie a pod.).

Človek je človekom od počatia po prirodzenú smrť. Tento fakt má ďalekosiahle dôsledky. Je to morálny princíp, ktorý diktuje, ako sa máme k človeku (či už k sebe, alebo k inému) správať. Hlboko si to uvedomoval aj Hippokrates z Kósu (460 – 380 pred Kr.). V jeho lekárskej prísahe preto nájdeme slová: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia...“

Vo svetle kresťanskej viery

Kresťanská teológia sa vyjadruje inak, ale hovorí to isté: „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ (porov. Gn 1, 27). „Telo človeka má účasť na dôstojnosti Božieho obrazu“ (KKC 364). Stvorenie človeka je veľkolepým Božím dielom: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1, 5). „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne“ (Ž 139, 15).

Boh dvíha svoj hlas, keď vidí, ako sa človek pre človeka stal hrozbou: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (Gn 4, 10). „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (Ex 23, 7). Napriek tomu, že človek odmietol Božie požiadavky a nezastavil sa ani pred krviprelievaním, v Božích očiach neprestal byť vzácny. Boh vzal na seba ľudské telo a ponúka obetu vlastného života na záchranu hriešnikov. Na Kristovom kríži sa zjavuje veľkosť hriechu sveta (vražda Spravodlivého) i veľkosť daru (sebaobetovanie Boha). Keď Cirkev ohlasuje záchranu každého človeka v Kristovom kríži, dôsledne apeluje na uznanie nesmiernej hodnoty každého človeka. „Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska, a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život... keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13, 1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby“ (EV 25).

Od počatia

Túto božskú dôstojnosť človeka treba pripísať už nenarodeným deťom, a to od momentu počatia: „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život“ (KKC 2270).

„Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť“ (KKC 2275).

Rozum a kresťanská viera sú zajedno. Nielenže si neodporujú, ale navzájom sa dopĺňajú. Rukolapne to vysvetľuje stanovisko Ekvádorskej federácie gynekológov a pôrodníkov: „Veda nás učí, že ľudský život sa začína v momente počatia. Ak aj náboženstvo považuje tento fakt za pravdivý, neznamená to ešte, že tým prestane byť striktne vedeckou pravdou a zmení sa na náboženský názor. Ten, kto popiera, že ľudský život sa začína počatím, nie je v spore s náboženstvom, ale s vedou. Ak niekto popiera túto istotu biológie, neznamená to, že má nedostatočnú vieru, ale skôr že mu chýbajú najzákladnejšie vedomosti o ľudskej genetike, teda čosi, čo je známe i obyčajným ľuďom.“