5. téma: Spoločne

Sme si navzájom bratia a sestry

Ježiš nevyzýva na pokánie len jednotlivcov, ale celé mestá a cirkvi. „Anjelovi cirkvi v Pergame napíš: ‚Toto hovorí ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč:... Mám však niečo proti tebe: máš tam ľudí, čo sa pridŕžajú učenia Bileáma, ktorý učil Baláka zvádzať synov Izraela, aby jedli mäso obetované modlám a aby smilnili. A aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia Nikolaitov. Kajaj sa teda! Ak však nie, čoskoro k tebe prídem a budem bojovať proti nim mečom svojich úst!“ (Zjv 2, 12-16).

Cirkev ako dobrá matka sa má kajať za iných, aby Ježiš nemusel prísť a konať v tej veci on. Každý list cirkvám v Knihe Zjavenia sa končí slovami: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 17).

Spomeňme si na kňaza Ezdráša, ktorý sa modlí v chráme za hriechy ľudu a pridáva sa k nemu s plačom a vyznaním veľká skupina ľudí: „Môj Bože, pýrim sa a hanbím sa pozdvihnúť svoju tvár k tebe, môj Bože, lebo naše neprávosti nám vyčnievajú ponad hlavu a naše previnenie narástlo až po nebesá“ (Ezd 9, 6). Alebo radikálne kolektívne pokánie Ninivčanov (vrátane nemluvniat a zvierat!): „Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. A takto volal v Ninive: ,Nariadenie kráľa a jeho veľmožov je toto: Ľudia a zvieratá, statok a ovce nech nič neokúsia; nech sa nepasú a vodu nech nepijú! Ľudia i zvieratá nech sa poobliekajú do vrecovín, nech hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má v rukách. Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme‘“ (Jon 3, 5-9). Je pozoruhodné, že Sodoma a Gomora boli potrestané ako celok za kolektívnu vinu. A naopak, mestá mohli byť zachránené, ak by sa našlo desať spravodlivých (porov. Gn 18, 20 a 19, 25).

Veľavravne to definuje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. Štruktúry hriechu sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú sociálny hriech“ (KKC 1869).

„Neste si vzájomne bremená...“ (Gal 6, 2)

Ak je to tak s narastaním hriechu, potom aj pokánie má – popri podstatnom rozmere vnútorného a osobného obrátenia – svoj vonkajší a spoločenský rozmer. Prax spoločného vyznania sa vyvíjala najmä v časoch nejakého verejného nešťastia, ako napr. vojna, mor alebo hlad. Kňazi sa zhromažďovali v v kajúcom rúchu medzi chrámovou predsieňou a oltárom a zvolávali ľud na pokánie, aby precítil a uznal, že každý jednotlivec nesie určitú vinu. Komunita sa spolu stretla, aby vyznala pred Bohom svoj hriech. Tieto spoločné vyznania nie sú v Biblii prikázané, existujú popri iných formách pokánia, ale sú chápané ako vhodný prostriedok spoločného pokánia a pokory pred Bohom.

Ján Pavol II. si uvedomoval komunitárny charakter obnovy: „Nová evanjelizácia čelí tejto výzve. Musí sa angažovať, aby všetci ľudia dokázali obnoviť svoje vedomie, že v Kristovi je možné dobrom zvíťaziť nad zlom... Jubileum môže poskytnúť príležitosť na to, aby jednotlivci i komunity išli týmto smerom, podporujúc autentickú ,metanoiu‘, teda zmenu zmýšľania, čo prispeje k vytvoreniu správnejších a viac ľudských štruktúr v prospech spoločného dobra.“ (príhovor počas generálnej audiencie 25. augusta 1999)

Dielo mnohých

Úspech kajúcnej tryzny bude rásť nielen podľa miery našej kajúcnosti, ale aj tým, ako dokážeme zapojiť do jej prípravy a realizácie čím viacerých obyvateľov a spoločenstvá miestnej komunity. Máme na mysli predovšetkým:

• všetky kresťanské cirkvi na území mesta/obce/farnosti/zboru;
• miestnu židovskú náboženskú obec;
• predstaviteľov miestnej samosprávy;
• predstaviteľov zdravotníckych zariadení a zdravotníckych pracovníkov;
• predstaviteľov všetkých typov škôl;
• pro-life a pro-rodinné organizácie alebo bunky;
• rehoľné spoločenstvá a ich tretie rády;
• modlitbové spoločenstvá (napr. modlitby matiek, modlitby otcov, ružencové spoločenstvá...);
• mládežnícke skupiny (napr. skauti, eRKo...);
• cirkevné hnutia (napr. Svetlo-Život, Neokatechumenátne spoločenstvo, Fokoláre, Charizmatická obnova...).

Samozrejme, k príprave treba pozývať aj všetkých jednotlivcov, ktorým táto vec leží na srdci.

V konečnom dôsledku by bolo žiaduce, aby o kajúcnej tryzne boli včas informovaní všetci obyvatelia mesta či obce. Možno na to využiť miestny rozhlas, inzerciu v miestnych novinách, pozvánky do poštových schránok, sociálne siete, webovú stránku obce alebo iné informačné kanály podľa miestnych možností.