4. téma: Potreba pokánia

Cesta pokánia

Pokánie má tri fázy: uznanie, vyznanie a nárek.

Uznanie je prijatie, že konkrétny čin a správanie v minulosti bolo zlé. Vyžaduje si to pokoru srdca a odvahu pomenovať veci tak, ako boli. „Hrešili sme ako naši otcovia, konali sme bezbožne, páchali sme neprávosť...“ (Ž 106, 6).

Vyznanie zahŕňa priznanie hriechu ako urážky Boha a prosbu o odpustenie. V Písme nachádzame príklady mužov, ktorí prednášali modlitbu pokánia. Tak milovali svoj národ, že sa vo svojej modlitbe identifikovali s ich hriechmi. Napr. Daniel a Nehemiáš boli spravodliví ľudia a nespôsobili to, že sa ocitli v babylonskom zajatí, no žali dôsledky rozhodnutí svojich otcov: „Vyznávam hriechy izraelských synov, ktorými sa prehrešili proti tebe. Aj ja, aj dom môjho otca sme hrešili“ (Neh 1, 7; porov. tiež Dan 9).

Nárek zahŕňa žiaľ celej osoby, vnútornú ľútosť, reakciu srdca nad otrasnou realitou hriechu. Náreky sú v skutočnosti jedna z foriem hebrejskej modlitby, ktorá vyplýva z precítenia Božej svätosti: „Oči mám zoslabnuté od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta... Zo srdca volaj k Pánovi, sionská dcéra, panna; sťa potok nech ti tečú slzy vo dne i v noci; nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica! Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život život svojich detí“ (Nár 2, 11.18-19).

Zástupné pokánie

Ako môžeme robiť pokánie za hriechy, ktoré sme nevykonali? Pápež Ján Pavol II. v liste Incarnationis mysterium, ktorým vyhlásil Veľké jubileum roku 2000, píše:

„Treba však uznať, že dejiny zaznamenávajú aj nemálo prípadov, ktoré sú určitým protisvedectvom kresťanstva. Pre puto, ktoré nás v tajomnom tele spája jedných s druhými, my všetci, hoci za to nenesieme osobnú zodpovednosť, a ani nechceme nahrádzať súd Boha, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme ťarchu omylov a previnení tých, ktorí nás predišli. Ale aj my, dietky Cirkvi, sme zhrešili a Kristovej Neveste zabránili, aby zažiarila v plnej svojej kráse. Náš hriech bol prekážkou pôsobenia Ducha Svätého v srdci mnohých ľudí. Naša slabá viera zavinila upadnutie do ľahostajnosti a vzdialila mnohých od opravdivého stretnutia s Kristom. Ako Petrov nástupca žiadam, aby Cirkev, silná svätosťou, ktorú prijíma od svojho Pána, kľakla si v tomto roku pred Bohom a prosila o odpustenie za minulé i prítomné hriechy svojich dietok. Všetci zhrešili a nikto sa nemôže pokladať pred Bohom za spravodlivého (porov. 1 Kr 8, 46). Nech sa bez strachu opakuje: ,Zhrešili sme‘ (Jer 3, 25), ale nech sa udržuje aj živá istota, že ,kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť‘ (Rim 5, 20). Objatie, ktoré Boh rezervuje tomu, kto mu v pokání ide v ústrety, bude spravodlivou odmenou za pokorné uznanie vlastných i cudzích previnení, založené na povedomí hlbokého puta, ktoré spája medzi sebou všetky údy tajomného Kristovho tela“ (IM 11).

Vo vyznávaní hriechov je koncept identifikácie veľmi dôležitý. Aj naša spása sa uskutočnila tak, že Ježiš (nevinný a čistý od hriechu!) sa s nami identifikoval. Napr. Ján Krstiteľ vidí jasnú nevhodnosť krstu Ježiša, ktorý je bez hriechu: „Ja by som sa mal tebe dať pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3, 14). Ale Ježiš odpovedá: „Nechaj to teraz! Patrí sa nám naplniť všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15). Naplnenie tejto identifikácie nastalo na Kalvárii, keď Ježiš naplnil Božiu spravodlivosť. Ide o tzv. „solidaritu v hriechu“. Spomína ju sám Ježiš, keď varuje zákonníkov a farizejov: „Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! ... aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie“ (Mt 23, 32.35-36).

Súkromné a spoločné pokánie

Naše odprosovanie môže mať charakter súkromnej modlitby alebo oficiálny rozmer. Navzájom sa podporujú. Súkromná iniciatíva sa odohráva v skrytosti a už na tejto úrovni sa možno identifikovať: napr. muž so všetkými mužmi, otcami či lekármi, ktorí si nevážili život; žena za všetky ženy, matky či zdravotné sestry, ktoré neprijali alebo nechránili dieťa; rodičia sa môžu identifikovať so svojimi deťmi alebo deti so svojimi rodičmi, ak niekto z nich podstúpil umelý potrat a pod. Tieto súkromné iniciatívy (osobné modlitby, domáce modlitebné stretnutia) sú niekedy prípravou na oficiálne (verejné) iniciatívy; inokedy je to naopak: verejné odprosenie môže pohnúť človeka k osobnému, súkromnému odprosovaniu.

Pri oficiálnych iniciatívach hlavnými nositeľmi odprosenia sú autority (či už na základe voľby, stavu, alebo odbornosti a pod.), ktoré reprezentujú danú oblasť či skupinu ľudí. Odprosovanie za ľud a v mene ľudu je súčasťou ich služby, do ktorej boli ustanovení. Napr. kňaz (biskup) ako zástupca Cirkvi a reprezentant všetkých duchovných, primátor (starosta) ako zástupca miestnej komunity a reprezentant verejných činiteľov, lekár ako zástupca zdravotníkov a pod.

Cieľom kajúcnej tryzny je pokánie a následné prijatie odpustenia a dosiahnutie uzdravenia na všetkých úrovniach (mnohé z nich si bežne ani neuvedomujeme). „...(ak) môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím“ (2 Krn 7, 14).